Sv. František z Assisi

Sv. František z Assisi pochádzal z talianskeho mesta Assisi. Narodil sa roku 1181 (niekedy sa uvádza aj rok 1182) a zomrel roku 1226 – dožil sa veku 45 rokov. Jeho otec Pietro Bernardone bol zámožný obchodník s plátnami. Františkovo pravé meno bolo Giovanni, ale rodičia ho volali Francesco („Francúzik“, keďže matka Pica dbala o francúzsku výchovu svojich detí), teda František. Mal ešte mladšieho brata Angela.

Ako mladík prejavoval záujem o rytiersky život, hry a spevy, ako aj o obchod. Na rozdiel od otca ho viedla jeho dobročinnosť a romantická povaha až k rozšafnej štedrosti, a to nielen voči svojim kamarátom, ale aj k chudobným. Roku 1202 vypukla vojna medzi mestami Assisi a Perugia. Dvadsaťročný František sa prihlásil do boja, dostal sa však do zajatia. Tam ochorel a po roku bol prepustený. Vrátil sa domov a prežíval prvú väčšiu krízu. Začal hľadať hlbší zmysel života.

V meste Spoleto mal zvláštny sen, ktorý ho priviedol ku konečnému rozhodnutiu skoncovať s rytierstvom a vojnou. V kostolíku sv. Damiána mal videnie, v ktorom ho Ježiš z kríža žiadal opraviť rozpadajúci sa kostolík. Videnie presmerovalo dovtedajší Františkov život a priviedlo ho k činnosti, ktorá spôsobila obnovu Cirkvi. Veľmi výstižne ju vyjadril františkán Eugen Mederlet: „František nedával lekcie z teológie. On evanjelium žil. Všetko, čo o ňom povedal, má svoju váhu života.“

František spočiatku začal kázať v Assisi a už po niekoľkých vystúpeniach získal niektorých poslucháčov, ktorí sa k nemu pripojili: bohatého obchodníka Bernarda a právnika Pietra. Keď ich bolo pätnásť, vytvorili spoločenstvo „hlásateľov pokánia“, pre ktoré pripravil František predbežné pravidlá. Roku 1209 ich ústne schválil pápež Inocent III. Tak vznikla mužská Rehoľa menších bratov. V tej dobe bol František vysvätený za diakona a ním zostal po celý život, pre svoju skromnosť a z úcty ku kňazstvu. Ako diakon vykonal veľkú pastoračnú a misijnú prácu spolu so svojimi spolubratmi nielen v Taliansku, ale aj na Blízkom východe.

Celoživotné rozhodnutie rozvíjať duchovné hodnoty chudoby priviedlo Františka v roku 1212 k založeniu ženskej vetvy rehole – klarisiek. Spoluzakladateľkou bola Klára z Assisi.

Roku 1221 uviedol František do života Cirkvi veľkú novotu: založením tzv. tretieho rádu dal laickým mužom a ženám možnosť uskutočňovať v občianskom živote evanjeliové rady. Z tohto hnutia vyšli neskôr mnohí laickí apoštoli a mnohí svätí. František odporúčal sebe i veriacim dôsledne prežívať evanjelium. Mal veľkú lásku k Eucharistii.

Pre hlbšie pochopenie vianočného tajomstva pripravil na Vianoce roku 1223 na vrchu Greccio „živý betlehem“. Táto udalosť sa stala základom pekného kresťanského zvyku stavať v rodinách i v kostoloch najrozličnejšie betlehemy.
Z františkánskej špirituality vznikla aj pobožnosť krížovej cesty. Sám František mal účasť na Kristovom utrpení aj inou veľkou milosťou, keď počas zjavenia 14. septembra 1224 mu ukrižovaný Ježiš vtisol krvavé znaky utrpenia – stigmy. Je to prvý známy prípad stigmatizácie v dejinách Cirkvi.

Heslo Františkovho apoštolátu bolo Pokoj a dobro (Pax et bonum). V jeho dobe ho prijali takmer všetky spoločenské vrstvy. Jeho výzva na duchovnú obnovu našla porozumenie tak medzi jednoduchými, ako aj vzdelanými ľuďmi. František podnecoval nielen svojich súčasníkov, ale i ďalšie generácie k tomu, aby sa človek vo sviatosti zmierenia stretával s odpúšťajúcim Ježišom Kristom. S odstupom niekoľkých storočí akoby nám František hovoril: „Sviatosť zmierenia je znakom a prejavom Božieho priateľstva. Pomôže ti, aby medzi tebou, Bohom a blížnymi bola opäť láska, pokoj, aby opäť bolo všetko v poriadku…“ Dôsledným prežívaním evanjelia podnecoval k zbavovaniu sa egoizmu, „priemerného“ kresťanstva. On a jeho nasledovníci ukázali účinné cesty k vytváraniu „živých“ spoločenstiev, vyznačujúcich sa cnosťou vernosti, vytrvalosti, radosti a ochoty dať sa k dispozícii každému a kedykoľvek.

Na imatrikulačnej slávnosti, zvyčajne pred Dňom študentov (17. novembra), dostávajú žiaci našej školy (primáni a prváci) symbol Gymnázia sv. Františka – tau – „T“. Sv. František toto písmeno často písal na lístky a ozdoboval ním kaplnku.

Čo preňho znamenal tento znak? V Starom zákone v Knihe proroka Ezechiela (Ez 9,4) znakom „T“ boli pomazané čelá mužov, čo nesúhlasili s mnohými neprávosťami, ktoré sa v Jeruzaleme robili, a ani sami sa ich nedopúšťali. A tak títo mužovia boli ochránení od skazy, ktorá postihla mesto.

„T“ je posledné písmeno hebrejskej abecedy a má tvar kríža, ktorý sa používal v časoch Ježiša Krista na mučenie. Sám Ježiš bol na ňom ukrižovaný z lásky k nám.

Počas 4. lateránskeho koncilu r. 1215, keď Sv. Otec potvrdil Františkovu regulu, obrátil sa na každého člena koncilu a hovoril: „Poznač písmenom T čelá ľudí: Kto nosí T, vyjadruje, že chce obnovovať svoj život v Kristovi, túži žiť ako on. Ste teda poznačení T-krížom, ktorý vyjadruje vašu vernosť Sv. Otcovi a Cirkvi.“ Táto výzva tak ovplyvnila Františka, že bola pre neho a jeho bratov výzvou k neustálemu obnovovaniu života podľa Ježiša a k naplneniu jeho slov: „Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme svoj kríž a nasleduje ma.“ (Mt 16,24). Na Františkovom živote vidíme, ako nasledoval Ježiša. Dva roky pred smrťou dostal ako dar a kríž stigmy. Toto znamenie bolo preňho prameňom hlbokej radosti, preto podobne ako sv. Pavol volá: „Ale ja sa nechcem chváliť ničím iným, iba krížom nášho Pána Ježiša Krista, cez ktorý je svet ukrižovaný pre mňa a ja pre svet.“ (Gal 16,14).

Keď František videl toto znamenie, dostával novú istotu spásy. Prostredníctvom „T“ robil mnohé zázraky. Tau je symbolom kríža, na ktorom bol ukrižovaný Ježiš Kristus. Toto hlboké znamenie sa stáva špecifickým symbolom pre nás všetkých.